Fossora
Artists: Katarína Bajkayová, Šimon Chovan, András Cséfalvay, Katarína Hrušková, Jaroslav Kyša, Paula Malinowska, Lucie Svoboda Mičíková, Svätopluk Mikyta, Lucia Papčová, Rastislav Sedlačík, Denisa Slavkovská, Adam Šakový
Curator: Erik Vilím
Venue: Bratislava City Gallery
Exhibition visual identity: holo- collective
Exhibition architecture: Matej Gavula
Cooperation on exhibition architecture: Erik Vilím
Cooperation on old master paintings and sculpture: Dominika Zbončáková
We are living in a world in which environmental consequences of the industrial revolution are felt and seen all around us. Devoid of the oversight of the gods, we as modernists have adopted the belief that nature is something passive, separate from us, and dependent on a thinking subject – man, who exists at the centre of everything and has the power to shape and reshape it. This notion has its origins in modern thought and stems from Descartes' idea of separating the thinking spirit from matter, or more precisely, from nature. Despite its undoubted benefits, this disconnect poses enormous challenges to current environmental thinking about our relationship with nature in general.
By its very title, the exhibition Fossora invites us to think anew about this topic, but instead of negative forecasts of the future, it leads us into history – guiding us to the permanent exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture in the Mirbach Palace of the Bratislava City Gallery, in which the presence of nature is unmistakable. The title is taken from the 2022 album by the singer Björk. It is a neologism derived from the Latin word "fossore", a workman in a mine, a digger. Björk gives the word a feminised undertone, transforming it and stripping it of masculine associations. As the singer herself puts it, "in short, it means 'she who digs (the ground)'". The album is underscored by a renewal of ritual, sensuality, captivation, frivolity, irrationality, and surrealistic imagination, in which nature acquires its own sovereignty.
For the exhibition at the Bratislava City Gallery, the word “fossora” serves as a conceptual framework – it represents the contemporary call for renewal of the relationship between humans and nature, a connection that is no longer exclusively a topic of the artistic environment but extends into pop culture, as well as into our everyday capitalist existence. By way of 12 artists, the curatorial selection enters the permanent exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture and opens this theme in a dialogue between the past and the present. Through this fruitful conversation, it is possible to observe not only a transformation of artistic approaches in relation to natural motifs in the work of contemporary authors, but also the political, sociological, and environmental contexts of the development of our society. For example, if for a creator in the Baroque period the decision to turn to nature was framed by a Christian interpretation of the world, for today’s creators the context would be climate change.
Nature as a visual actor is unquestionably present throughout the exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture. Historically, its representation has been varied, but in the 18th century aesthetic appreciation of nature was transformed, particularly in the visual arts, as evidenced by emergence of the landscape painting genre in the Mirbach Palace's exhibition. Nonetheless, it had to wait until the modernist period for its full liberation. Within the works of the exhibition, it functions entirely at the service of socio-historical or religious themes, acting as more of backdrop than a central motif of the artist. Nature in this period was understood as a means through which we could access higher spiritual ideas – nature was a place for the manifestation of God, who, in his physical absence, directed its course. After all, in the book of Genesis, this hierarchical speciesism of nature in the service of man is clearly expressed: God blessed them and said to them: “Be fruitful and increase in number; fill the earth and subdue it. Rule over the fish in the sea and the birds in the sky and over every living creature that moves on the ground.” (Gen 1:28).
In contrast to the original artworks of the exhibition, nature is unconfined in the rococo interior decoration. On the ceiling of the exhibition, plants of all seasons appear to ripple arbitrarily, demonstrating a palpable interest in a tangible, sensory experience of nature during this period. Nature was becoming truly elevated here. Although it was probably not the original intention, its positioning above our heads is striking, a place in which we would rather expect a symbolic manifestation of the Christian God to be speaking to us from the heights.
The exhibition Fossora brings together 12 contemporary artists united in their desire to emphasise imagination, intimacy, physicality, and sensuality, and by the thematisation of female identity through natural symbolism, the projection of mental activities into natural motifs, and an interest in materiality and biomorphic morphology. Inherent in their thinking is a rejection of idealism and a romanticised concept of nature in favour of a new sensitivity and natural empathy for the non-human realm.
Erik Vilím
Fossora
Katarína Bajkayová, Šimon Chovan, András Cséfalvay, Katarína Hrušková, Jaroslav Kyša, Paula Malinowska, Lucie Svoboda Mičíková, Svätopluk Mikyta, Lucia Papčová, Rastislav Sedlačík, Denisa Slavkovská, Adam Šakový
Kurátor: Erik Vilím
Galéria mesta Bratislavy
visuálna identita: holo- collective
architektúra výstavy: Matej Gavula
spolupráca na architektúre výstavy: Erik Vilím
spolupráca: Dominika Zbončáková
Nachádzame sa vo svete, v ktorom environmentálne dôsledky priemyselnej revolúcie cítime a vidíme všade okolo nás. Zbavení dohľadu bohov sme si ako modernistickí ľudia adoptovali presvedčenie, podľa ktorého je príroda niečím pasívnym, oddeleným od nás a odkázaným na mysliaci subjekt – človeka, ktorý sa nachádza v centre všetkého a má moc ju formovať a pretvárať. Táto predstava má pôvodov už v novovekom myslení a stojí za ňou Descartesova myšlienka oddeľujúca mysliaceho ducha od hmoty, alebo presnejšie povedané, od prírody. Napriek jej nespochybniteľnému prínosu kladie toto odlúčenie obrovské výzvy pre súčasné environmentálne myslenie o našom vzťahu k prírode vo všeobecnosti.
Výstava Fossora nás už samotným názvom pozýva uvažovať nanovo o tejto téme, avšak namiesto negatívnych prognóz budúcnosti nás vedie do histórie – privádza nás do stálej expozície s názvom Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy, v ktorej je prítomnosť prírody neprehliadnuteľná. Samotný názov je pritom prebratý z albumu speváčky Björk z roku 2022. Ide o novotvar pochádzajúci z latinského slova „fossore“, teda kopáč (anglicky „a workman in a mine, a digger“). Björk tomuto slovu dáva feminizujúci podtón, transformuje ho a zbavuje maskulínnych asociácií. Ako uvádza samotná speváčka, „v skratke to znamená tá, ktorá kope (do zeme)“. Album sa nesie v znamení obnovenia rituálnosti, zmyselnosti, podmanivosti, frivolnosti, iracionality či surrealistickej imaginácie, v ktorej nadobúda príroda svoju vlastnú suverenitu.
Pre výstavu v Galérii mesta Bratislavy slúži slovo fossora ako konceptuálny rámec – zastupuje súčasné volanie po obnove vzťahu ľudí a prírody v posledných desaťročiach, ktoré nie je už len výlučne témou umeleckého prostredia, ale presahuje tiež do popkultúry, ako aj do našej kapitalistickej každodennosti. Prostredníctvom 12 umelcov a umelkýň vstupuje kurátorský výber do stálej expozície stredoeurópskeho barokového maliarstva a sochárstva a otvára spomínanú tému v dialógu medzi minulosťou a prítomnosťou. V tomto plodnom rozhovore je možné sledovať nielen premenu umeleckých prístupov vo vzťahu k prírodným motívom v tvorbe súčasných autoriek a autorov, ale v druhom pláne aj politické, sociologické či environmentálne kontexty vývoja našej spoločnosti do dnešného dňa. Napríklad pokiaľ pre tvorcu v období baroka bolo rozhodnutie siahnuť po prírode rámcované kresťanským výkladom sveta, pre tvorcov a tvorkyne súčasnosti je to klimatická zmena.
Príroda ako určitá vizuálna aktérka je nespochybniteľne prítomna v celej expozícii stredoeurópskeho barokového maliarstva a sochárstva. Záujem o ňu bol historicky premenlivý, avšak práve v 18. storočí dochádza k premene estetického oceňovania prírody, a to najmä vo výtvarnom umení, čo dokazuje aj prítomnosť žánru krajinomaľby v expozícii Mirbachovho paláca. Napriek tomu si na svoje plné oslobodenie musela počkať až do obdobia modernizmu. V dielach expozície sa totiž nachádza plne v službách spoločensko-historických či náboženských námetov, vystupuje skôr ako kulisa než centrálny motív umelca či umelkyne. Príroda bola v tomto období chápaná ako prostriedok, cez ktorý sa môžeme dostať k vyšším duchovným ideám – príroda bola miestom manifestácie boha, ktorý vo svojej fyzickej neprítomnosti riadi jej chod. Koniec koncov, v knihe Genezis je táto hierarchická druhotnosť prírody v službách človeka jasne vyjadrená: Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (Gen 1:28).
Na rozdiel od pôvodných umeleckých exponátov expozície sa príroda nachádza v slobodnejšom postavení v rokokovej interiérovej výzdobe. Na strope expozície sa akoby svojvoľne vlnia rastliny všetkých ročných období, dokladajúce doslova hmatateľný záujem o konkrétny, zmyslami zachytiteľný zážitok z prírody v tomto období. Príroda sa tu tak dostávala naozaj do blízkosti vyššej spoločnosti. Aj keď to pravdepodobne nebol pôvodný zámer, zaujímavá je jej situovanosť nad naše hlavy, kde by sme očakávali skôr symbolickú manifestáciu kresťanského boha prehovárajúceho k nám z výšin.
Výstava Fossora prináša 12 súčasných umelkýň a umelcov, ktorých spája napríklad snaha o zdôraznenie imaginácie, intimity, telesnosti či zmyslovosti, tematizovanie ženskej identity cez prírodnú symboliku, projektovanie mentálnych aktivít do prírodného motívu či záujem o materialitu a biomorfizované tvaroslovie. Ich uvažovaniu je zároveň vlastné odmietnutie romantizujúceho konceptu prírody a idealizmu v prospech novej citlivosti a prirodzenej empatie k mimoľudskej sfére.
Small
selection
from the exhibition.
Paula
Malinowska
Jaroslav Kyša
Metamorphosis – Incantation
Svätopluk
Mikyta
carrarský mramor/Carrara marble
2021 – 2022
cca/approx. 20 x 20 cm
vo vlastníctve autora/
courtesy of the artist
RE – Lapač č. 10/lapacia zóna (vedľajšie škody)/ RE – Catcher 10. /Catchers Zone (collateral damage)
Rastislav Sedlačík
akryl na PVC textílii, drevo, kovová
konštrukcia, TV/Acrylic on PVC fabric, wood, metal structure, TV, 209 × 160 cm × 32 cm
vo vlastníctve autora/
courtesy of the artist
2022 – 2019
Na prahu/On the Threshold, 2023, intervencia, variabilné rozmery, rozličné miesta v rámci galérie, umelé kvety, okrový pigment, pojivo/intervention,
variable sizes, different locations within the gallery, artificial flowers, ochre pigment, binder
Šimon
Chovan
Footnote on the Temporary Matter II (What Needs to Be in the Air so that I Think About Something and You Will Say It)
How to perceive our world without the glasses put on by the natural sciences? Is the matter just a temporary grouping of particles? Is the void truly empty, or is it filled by something invisible? Is the matter anchored in time, or is time contained in the matter? Does the existence of things depend on our perception, or do things exist even when we cannot see them? What had to happen for something else to happen? What is the relationship between the abstract world of our thoughts and the material reality?
At first glance, the works of Dana Tomečková (*1986, Bratislava) may seem poetically and intuitively developed. Despite the fact that intuition, as well as empathy, form the core of her artistic approach, inside it hides a deep, long-term and focused interest in the abovementioned questions. These at the same time build the main thematic framework for her current and comprehensive artistic project entitled Temporary Matter.
The word "temporary" is not only a key for reading these works, but naturally predetermines the way she works. It is based on an exploration of the properties of materials, their own identity, agency or their will to be what they are. Tomečková focuses on their performativity – in this project they act as sovereign actors, actors talking about themselves. Parallel to this exploration of the materials, her reflections are also "infused" into text, in which she moves on the boundaries of what is possible to express, at the limits of the possibilities of language. These two planes of her artistic practice are represented by the duality of the abstract/conceptual and the material/tangible. The project Temporary Matter straddles both of these poles, which come together in the reflection "that all things are events, they have their time, and that time is of various lengths".
As implied, Tomečková works primarily intuitively. Nevertheless, her artistic outcomes do not move in some sort of indefinite nebula, but, paradoxically, can be anchored in the ideas of phenomenology and new materialism when interpreted carefully. The concepts and claims of these streams are not illustrated but developed further.
In a rather sensitive way, Tomečková opens up questions that demand a contemplative approach from the viewer. This is precisely what is authentic and her own. Her "soft" exploration is "materialized" and made present in the viewer's or spectator's spatial or optical experience. She does not work invasively, but responds to what the space, in which her works are to "inhabit" for the duration of the exhibitions, asks.
The exhibition at the Medium Gallery is independently divided into two parts, representing the abovementioned abstract/material duality. In the first room, or rather corridor, you will find text works entitled Something Was About to Happen. They consist of sentence compositions that contain a temporal break from which a countless number of plot sequences emerge. The second part of the exhibition in the back room of the gallery is more material in its nature. There are objects made of loose material, in which we can recognize, for example, fragments of the human body or other items.
The current body of work at the Medium gallery, entitled Footnote on the Temporary Matter II (What Needs to Be in the Air so that I Think About Something and You Will Say It), is part of the already mentioned long-term project Temporary Matter. It was (also) created during the artist's three-month residency at the Cité internationale des arts in Paris, with the support of the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, the Slovak Institute in Paris and the Cité internationale des arts Paris.
Dana Tomečková (*1986, Bratislava) is a graduate from the studio S+M+L_XL - Metal and Jewellery at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava. During her studies she completed a study stay at the Oslo National Academy of the Arts. She has participated in several residencies in Slovakia and abroad, for example the FKSE residency in Budapest or Schaubmar's Mill in Pezinok.
Poznámka k dočasnej hmote II (Čo všetko musí byť vo vzduchu, že ja si niečo myslím a ty to povieš)
Ako vnímať náš svet bez okuliarov, ktoré nám nasadili prírodné vedy? Je hmota len dočasné zoskupenie častíc? Je prázdno skutočne prázdnom, alebo ho vypĺňa niečo neviditeľné? Je hmota ukotvená v čase, alebo je čas obsiahnutý v hmote? Závisí bytie vecí od nášho vnímania, alebo veci existujú, aj keď ich nevidíme? Čo sa muselo stať, aby sa stalo niečo iné? Aký je vzťah medzi abstraktným svetom našich myšlienok a materiálnou realitou?
Tvorba Dany Tomečkovej (*1986, Bratislava) sa pri prvotnom pohľade môže zdať poeticky a intuitívne vystavaná. Napriek tomu, že intuícia, ako aj empatia, tvoria základné kamene jej umeleckého snaženia, vo svojom vnútri skrýva hlboký, dlhodobý a sústredený záujem o spomenuté otázky. Tie pritom tvoria hlavný tematický rámec aktuálneho a komplexného umeleckého projektu s názvom Dočasná hmota.
Slovo dočasná je pritom nie len kľúčom k čítaniu týchto diel, ale prirodzene predurčuje aj spôsob jej práce. Je postavený na skúmaní vlastností materiálov, ich vlastnej identity, konania či vôle byť tým, čím sú. Tomečková sa sústreďuje na ich performativitu – v tomto projekte vystupujú ako suverénni aktéri, herci rozprávajúci o sebe. Paralelne k tomuto skúmaniu materiálov sa jej úvahy „vlievajú“ aj do textu, v ktorom sa pohybuje na hraniciach vyjadriteľnosti, na hraniciach možností jazyka. Tieto dve roviny jej umeleckej praxe zastupujú dvojicu abstraktné/mysliteľné a materiálne/hmotné. Projekt Dočasná hmota prechádza na oboch týchto póloch, ktoré sa spájajú v úvahe „o tom, že všetky veci sú udalosti, majú svoj čas, a ten je rôzne dlhý“.
Ako bolo naznačené, Tomečková pracuje primárne intuitívne. Napriek tomu sa jej umelecké výstupy nepohybujú v akejsi neurčitej hmlovine, ale pri dôslednej interpretácii je možné ich, paradoxne, ukotviť v myšlienkach fenomenológie a nového materializmu. Koncepty a tvrdenia týchto prúdov neilustruje, ale rozvíja.
Tomečková nám otvára citlivým spôsobom otázky, ktoré si žiadajú od diváka či diváčky kontemplatívny prístup. Práve ten jej je autentický a vlastný. Jej „mäkké“ skúmanie sa pritom „materializuje“ a sprítomňuje v divákovej a diváčkinej priestorovej, optickej, ale aj haptickej skúsenosti. Nepracuje invazívne, ale odpovedá na to, čo si pýta priestor, v ktorom majú jej diela „prebývať“ počas trvania výstav.
Výstava je v galérii Medium svojbytne rozdelená do dvoch častí, ktoré zastupujú spomínanú dvojicu abstraktné / materiálne. V prvej miestnosti, respektíve chodbe, nachádzate textové práce s názvom Something Was About to Happen. Pozostávajú z vetných skladieb, ktoré obsahujú časový zlom, z ktorého vzniká nespočetné množstvo dejových následností. Druhá časť výstavy v zadnej miestnosti galérie je viac materiálneho charakteru. Nachádzajú sa tu objekty vytvorené zo sypkého materiálu, v ktorom môžeme rozpoznať napríklad fragmenty ľudského tela, či iné predmety.
Aktuálny súbor prác v galérii Medium s názovom Poznámka k dočasnej hmote II (Čo všetko musí byť vo vzduchu, že ja si niečo myslím a ty to povieš) je súčasťou spomínaného dlhodobého projektu Dočasná hmota. Vznikali (aj) počas autorkinej trojmesačnej rezidencie v Cité internationale des arts v Paríži, s podporou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Slovenskému inštitútu v Paríži a Cité internationale des arts Paris. Projekt bol podporený formou štipendia Fondom na podporu umenia.
Erik Vilím
Dana Tomečková (*1986, Bratislava) je absolventkou ateliéru S+M+L_XL - Kov a šperk VŠVU. Počas štúdia absolvovala študijný pobyt na Oslo National Academy of the Arts. Zúčastnila sa na viacerých rezidenciách na Slovensku a v zahraničí, napríklad rezidencie FKSE v Budapešti či v Schaubmarovom mlyne v Pezinku.
FOSSORA
Annual Rings Are Widening...
Félix Guattari, one of the most quoted contemporary philosophers, warned as soon as in 2007 that we must shift from the fundamental notion that the Earth follows a distinct, unidirectional chronological development on a trail blazed by a single causality. Instead, we should look at the Earth’s history as being comprised of a multitude of parallel aisles that are not separated but mutually related. This call for a peculiar, non-anthropocentric imagination resonates in contemporary visual art.
It was a hot morning;
the droplets looked like
morning dew.
But it wasn’t dew
that was forming – the sun’s heat
was causing
mercury to emerge from the soil.
An extract from the presented artwork
The Tailings (holo- collective, 2023)
We are led down a similar lane of speculation by the poetic lines phrased in the installation titled Hlušiny (The Tailings) by holo- collective – mercury transpiring up to the surface of the barren soil, seeping on a sunny day to the top through the pores of the dirt which is part of the iron ore mining waste. The accumulation of metals in Nižná prevents the emergence of new life, of new micro-histories beneath and on the surface of soil in which the time has almost stopped and lost its periodicity. The protagonist, the creative agent, is not a man but a plant – a sunflower. It is the sunflower that has the ability to absorb the harmful metals that were forcefully extracted from the depths of the Earth where they were supposed to stay. This micro-story that ends in wasteland and a heap of tailings has happened within the larger one – the story of technologization.
Trees are not silent.
They tell us what has happened.
Nature’s memory has engraved in them throughout the years.
An extract from the presented artwork Cambium 1492
(Denis Kozerawski & Peter Kašpar, 2022)
A voice-over guides us down a dierent lane in the video titled Kambium 1492 (Cambium 1492). Similarly to the previous piece of art, the focal point is in the time of a natural entity. More precisely, it is the time of the trees growing in harsh conditions of the forests surrounding the village of Kokošovce. The slow growth in a rocky soil full of obstacles has caused their bodies to be resilient and tough, prepared to face severe forces. Because of their qualities, the trees were used for building ships destined for distant voyages to new and unknown worlds. The wood of these precious oaks wtas also used for the ships of Christopher Columbus. The parallel history entangling the oak trees brings us to another macro-story of colonization. The two narratives unfolding quietly on the backdrop of humanity’s great history merge into a single one in an effort to re-wire the planet by technology and information systems in the former case and by seafaring in the latter. From this perspective, we can see that the past, the present and the future are not separated. Their inner threads are held together by non-human actors – the trees, the plants, the rocks… It is them, the primeval historians, telling the stories of Earth’s eras unblemished by human activity. Denis Kozerawski and Peter Kašpar and holo- collective don’t just tell another story. They show us how deceptive and simplifying our belief in a one-way causality is.
Erik Vilím
DENIS KOZERAWSKI (*1990) studied at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava (Department of Intermedia and Multimedia, Photography and New Media). He co-founded the APART art platform and civil association and is one of the co-founders and co-curators in A Promise of Kneropy gallery. Since 2015 he has been a member of the International Film Festival Bratislava jury a co-manager of Bratislava BAK Summer School. His art was presented in the Museum of Modern Art (MoMA) in New York, Alserkal Arts Foundation in Dubai, Galerie hlavního města Prahy (Prague City Gallery), Kunsthalle Bratislava, Kunsthalle Košice, Východoslovenská galéria (East Slovak Gallery), VUNU Gallery, HIT Gallery, Oblastní galerie Liberec (Liberec Regional Gallery), Kunsthalle TRAFO in Szczecin and Kronika CC in Bytom (Poland), Stredoslovenská galéria (Central Slovak Gallery) in Banská Bystrica , Zoya Gallery, Easttopics in Budapest, etc. As a curator, he has taken part in projects by A Promise of Kneropy, Krokus Gallery, HIT Gallery, APART STUDIO and Kunsthalle Bratislava. He is a winner of the Oskár Čepan Award.
PETER KAŠPAR (*1983) studied at the University of Ss. Cyril and Methodius in Trnava, Faculty of Mass Media Communication. He has participated in internships and art residencies at the School of Visual Arts Residency in New York (2015), The Fountainhead, Miami, FL (2016) and the School of the Art Institute, Chicago (SAIC Incentive Scholarship). His art was presented in the solo exhibitions in A promise of Kneropy gallery (Liquid Being, 2021), The Java Project, Brooklyn, NY (Sunroof, 2017), Lyons Wier Gallery, New York, NY (Intensions Variable, 2015), Miami, FL (Drogerie Art Projects, 2013) as well as in collective exhibitions in Galerie hlavního města Prahy (Prague City Gallery), Pragovka Gallery, Galéria Jána Koniarka in Trnava, Queens Museum, Queens, NY, Brooklyne, NY, Miami, FL, at the New York Pulse Contemporary Art Fair, Catinca Tabacaru Gallery v New Yorku, etc. He is a winner of the Oskár Čepan Award (2022). Along with being an artist, he is also a member of Sorrywecan platform and a founder of Humanoid Research Lab studio.
HOLO- is a collective, a Holo-biont, that has risen from the fascination by nature‘s ways. Its primary interest is to explore the relationship between human and non-human agents, using mainly post-anthropocentric and speculative approaches. Using 3D scanning, it transcends from physical to digital domain, selects a fragment of natural environment and builds a new narrative around it. Combining the cutting-edge technologies with field research, it focuses our attention on fictional/future landscapes where a human no longer has to be the center point of the universe. Holo- collective was founded by Michaela Cagáňová and Kamila Valešová, both being the current members thereof.
LETOKRUHY SA ROZŠIRUJÚ…..
V to horúce ráno
kvapky javili sa
ako ranná rosa.
Pred mojimi očami
sa nezrážala voda – žiara slnka
vysávala zo zeme
kropaje ortuti.
Úryvok z prezentovaného diela
Hlušiny (holo- kolektív, 2023)
Félix Guattari, jeden z najcitovanejších filozofov súčasnosti, upozorňuje už v roku 2007, že plán pre našu planétu musí opustiť jedno kľúčové východisko – predstavu existencie jedného, jednosmerného chronologického vývoja, jednej kauzality. Namiesto toho je potrebné vidieť históriu Zeme skladajúcu sa z množstva paralelných uličiek, ktoré nie sú separované, ale vo vzájomnom vzťahu. Toto volanie po veľmi zvláštnej, neantropocentrickej, imaginácii nachádza rezonanciu práve v súčasnom vizuálnom umení.
Do podobnej špekulatívnej uličky nás vedú aj poeticky formulované slová v inštalácii s názvom Hlušiny od holo- kolektív – na povrch neúrodnej pôdy vystupujúca ortuť, ktorá presakuje naprieč pórmi zeme na povrch v slnečný deň a ktorá je súčasťou odpadu nahromadeného z ťažby železnej rudy. Nahromadenie týchto kovov v Nižnej zabraňuje vzniku nového života, nových micro-histórií na a pod povrchom pôdy, ktorej čas sa takmer zastavil, stratil periodicitu. Hlavným aktérom, dejotvorcom, tu nie je človek, ale rastlina – slnečnica. Práve ona má schopnosť absorbovať do svojho tela škodlivé kovy, násilne vytrhnuté z hlbín Zeme, v ktorých mali zostať. Tento micro-príbeh, na konci ktorého zostáva pustatina, hlušina, sa odohral na pozadí väčšieho – technologizácie.
Stromy nie sú ticho.
Rozprávajú nám, čo sa stalo.
Za tie roky sa do nich vryla pamäť prírody.
Úryvok z prezentovaného diela Kambium 1492
(Denis Kozerawski & Peter Kašpar, 2022)
Na cestu inou uličkou nás naviguje voice-over vo videu Kambium 1492. Aj v tomto prípade je čas prírodnej entity ústredný. Presnejšie, ide o čas stromov, ktorých život obkolesujú tvrdé podmienky kokošovských lesov. Pomalý rast v skalnatej zemi plnej prekážok zapríčinil, že ich telá sú odolné a tvrdé, pripravené čeliť tlaku. Vďaka ich vlastnostiam boli vyžívané na stavbu lodí predurčených na ďaleké plavby k novým nepoznaným svetom. Z tohto vzácneho dubu boli stavané aj lode Krištofa Kolumba. Paralelná história, do ktorej je táto dubina zapletená, nás privádza k ďalšiemu macro-príbehu – ku kolonizácii.
Dva naratívy odohrávajúce sa potichu v úzadí veľkých dejín ľudstva sa spájajú v jednom – v snahe presieťovať planétu. V prvom prípade technológiami a informačnými systémami, v druhom prípade lodnou dopravou. Z tejto perspektívy vidíme, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú oddelené. Ich vnútorné nitky držia pokope ne-ľudskí herci – stromy, rastliny, kamene... Práve oni sú pôvodní historici rozprávajúci o časoch Zeme nedotknutej ľudskou aktivitou. Denis Kozerawski a Peter Kašpar a holo- kolektív nám neponúkajú len ďalší príbeh. Ukazujú nám, aká iluzórna a ochudobňujúca je naše viera v jednosmernú kauzalitu.
Erik Vilím
DENIS KOZERAWSKI (*1990) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Intermédiá a multimédiá, Fotografia a nové médiá). Je spoluzakladateľom občianskeho združenia a umeleckej platformy APART a iniciátorom a spolu-kurátorom galérie A Promise of Kneropy. Od roku 2015 je zároveň porotcom International Film Festival Bratislava a spoluorganizátorom Bratislava BAK Summer School. Jeho tvorba bola prezentovaná v Museum of Modern Art (MoMA) v New Yorku, v Alserkal Arts Foundation v Dubaji, v Galérii hlavného mesta Prahy, v Kunsthalle Bratislava, Kunsthalle Košice, vo Východoslovenskej galérii, VUNU Gallery, HIT Gallery, v Oblastnej galérii v Liberci, v Kunsthalle TRAFO v Štetíne a v Kronika CC v Bytomi (Poľsko), v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, Zoya Gallery, v Easttopics v Budapešti atď. Kurátorsky sa podieľal na projektoch v A Promise of Kneropy, v Galérii Krokus, HIT Gallery, APART STUDIO a Kunsthalle Bratislava. Je laureátom Ceny Oskára Čepana.
PETER KAŠPAR (*1983) študoval na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Absolvoval stáže a umelecké rezidencie v rámci School of Visual Arts Residency v New Yorku (2015), The Fountainhead, Miami, FL (2016) a School of the Art Institute, Chicago (SAIC Incentive Scholarship). Jeho tvorba bola prezentovaná v rámci samostatných výstav v priestore A promise of Kneropy (Liquid Being, 2021), v rámci The Java Project, Brooklyn, NY (Sunroof, 2017), Lyons Wier Gallery, New York, NY (Intensions Variable, 2015), v Miami, FL (Drogerie Art Projects, 2013) a v rámci kolektívnych výstav v Galérii hlavného mesta Prahy, Pragovka Gallery, v Galérii Jána Koniarka v Trnave, v Queens Museum, Queens, NY, v Brooklyne, NY, Miami, FL, v rámci New York Pulse Contemporary Art Fair, v Catinca Tabacaru Gallery v New Yorku atď. Je laureátom Ceny Oskára Čepana (2022). Okrem svojej umeleckej praxe je súčasťou platformy Sorrywecan a zakladateľom štúdia Humanoid Research Lab.
HOLO- je kolektív, holobiont, ktorý vzišiel z fascinácie fungovania prírody. Jeho primárny záujem sa dotýka vzťahu človeka a ne-ľudských aktérov, pričom využíva najmä postantropocentrické a špekulatívne prístupy. Pomocou 3D skenovania prechádza z fyzickej do digitálnej sféry, pričom si vyberá fragment prírodného prostredia a buduje okolo neho nový príbeh. Prepájaním najnovších technológií a terénneho výskumu smeruje našu pozornosť k fiktívnym/budúcim krajinám, v ktorých človek už nemusí byť stredobodom univerza. Holo- kolektív založili Michaela Cagáňová (1999) a Kamila Valešová (1995), ktoré sú zároveň jeho aktuálnymi členkami. Obe spája záujem o odkrývanie vzťahov človeka a mimoľudských druhov a nabúravanie binárneho chápania prírody. V rámci kolektívu holo- kombinujú na základe doterajších skúseností a štúdia (KABK/the Hague, VŠVU/Bratislava) médiá ako sklo a digitálny environment.
All Those Things We Never Thought Would End
When Aristotle, writing in the distant past, proposed his definition of time, it was naturally a definition bound up with ourselves, the human beings. The principal motif was mutability: his time was played out in our sense experience, and its lead actor was change. This concept of time divided into past, present and future has formed European society, to the point where ultimately modern physics has explicitly opposed it. But did this time exist even before Aristotle? What about that strange time before thought described it, measured it, and establish basic categories for it? Who are its “pre-Aristotelian actors”: witnesses and writers of the story of the deeper history of Earth?
The time that was anchored before we imposed upon it our philosophical contours and mathematical equations, is paradoxically manifested to us most clearly in darkness, in the place that we tend to shy away from, perceiving it negatively: in the underground. Millions of years ago, it was none other than the underground that produced the original conditions for contemporary existence [ours included]. Deep below the surface, the earth’s tectonic layers carry records of the period when words such as past, present and future did not conceal reality. This time, of which we still know very little, is deep time, slow time, almost unobservable for human senses.
From the perspective of deep time, the human presence manifests itself as a brief flash: the grand history of conquest and subjugation of Nature is no more than the striking of a match. To contemplate this “littleness” of mankind is an act inseparable from humility. The geological layers beneath the surface are a register of contemporaneity in the bedrock of the Earth, while has still unexhausted possibilities of scientific reading. Among these “registers” are, for example, mines.
The mining culture that developed especially in the 18th and 19th centuries was a key player in western modernity: the great story of progress, which was launched by the industrial revolution. Natural minerals, heavy metals, and fossils lodged in the body of Gaia, are closely bound up with all that. Mines, as artificially created components of the world beneath the surface, have always been associated with something alien, just as caves had connotations of dirt and morality, as well as hard work. Ultimately, it is highly erroneous to see only “inorganic” Nature in them: mines that have lost any purpose for the human being live their own lives. From the standpoint of deep time, minerals and stones fold, stratify, and flow as lava. In abandoned mines they slowly take control, creating their own systems without human presence, and they write their small histories of Earth.
So then, who are these actors in the deep history of Earth? In Jaroslav Kyša’s solo exhibition All Those Things We Never Thought Would End they impress themselves on our thoughts like dumb narrators: a vortex in old potholers’ boots, a mine in Dobšiná transforming itself to a cave, the golden record on the Voyager spacecraft, and railings with artificially created accretions. Poetical, and at the same time sterile, they become virtual instruments for rethinking our relationship to the extra-human sphere and to a planetary history beyond the traditional anthropocentric perspective. This attempt to see the story of western modernity in a broader geological chronology follows on thematically from Kyša’s previous exhibitions (I Was Keeping It All Safe for You, Zahorian & Van Espen, 2019; Order of Waves, Synagogue – Centre of Contemporary Art, 2021, Breathe Deeper, Should You Need to Come Back, VUNU Gallery, 2022).
Erik Vilím
Jaroslav Kyša (*1981, Žilina) lives and works in Bratislava. He studied at the Free Creativity 3D Studio at the Faculty of Arts at the Technical University in Košice and the Spatial Communications + Studio at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, where he currently works as an assistant at the Department of Intermedia. He has completed residencies in New York (ISCP, Brooklyn Langer Residency), Leipzig (Halle 14), and Slovenia (CELEIA). In 2011 he was a laureate of the Szpilman Award; in 2017 he won the NOVUM Foundation’s main prize, and he has twice been a finalist for the Oskár Čepan Award (2004, 2014). His works are part of collections in private hands, and also those of the East Slovak Gallery in Košice and The Museum of Art Žilina. The artist is represented by Zahorian & Van Espen Gallery.
All Those Things We Never Thought Would End
Keď v dávnej minulosti Aristoteles predložil svoju definíciu času, bola to, prirodzene, definícia zviazaná s nami – ľudskými bytosťami. Hlavným motívom bola premenlivosť – jeho čas sa odohrával v našej zmyslovej skúsenosti a jeho hlavným aktérom bola zmena. Tento koncept času rozdelený na minulosť, prítomnosť a budúcnosť formoval európsku spoločnosť, aby sa nakoniec do jeho opozície postavila moderná fyzika. Bol však tento čas aj pred Aristotelom? Čo s tým zvláštnym časom predtým, než ho myslenie popísalo, zmeralo a určilo mu základné kategórie? Kto sú jeho „pred-aristetolovskí aktéri“ – svedkovia a pisatelia dejín hlbšej histórie Zeme?
Čas ukotvený predtým, než sme mu vtlačili naše filozofické kontúry či matematické vzorce, sa nám ukazuje, paradoxne, najzreteľnejšie v tme, na mieste, od ktorého máme tendenciu sa odkláňať, vnímať ho negatívne – v podzemí. Pred miliónmi rokov to bolo práve podzemie, ktoré formovalo vznik podmienok pre [aj našu] súčasnú existenciu. Zemské tektonické vrstvy hlboko pod povrchom v sebe nesú záznamy období, kedy slová ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť nepokrývali skutočnosť. Tento čas, o ktorom vieme stále len veľmi málo, je hlbokým časom, pomalým, pre ľudské zmysly takmer nepozorovateľným.
Z perspektívy hlbokého času sa ľudská prítomnosť ukazuje ako krátky záblesk – veľké dejiny dobývania a podriaďovania si prírody sú len škrtnutím zápalky. Nahliadnuť na túto „malosť“ ľudstva je akt spojený s pokornosťou. Geologické vrstvy pod povrchom sú záznamom súčasnosti v podloží Zeme, ktorý má stále nevyčerpané možnosti vedeckého čítania. Jednými z týchto „záznamov“ sú napríklad bane.
Banícka kultúra rozvíjajúca sa najmä v 18. a 19. storočí predstavovala kľúčového hráča západnej modernity – veľkého príbehu pokroku, ktorý akcelerovala priemyselná revolúcia. Prírodné minerály, ťažké kovy a fosílie uložené v tele Gaie sú s ním úzko previazané. Bane, ako umelo vytvorené súčasti sveta pod povrchom, boli vždy spájané s niečím cudzím, podobne ako jaskyne, asociovali špinu, smrteľnosť, ale aj ťažkú prácu. Je napokon veľmi mylné vidieť v nich len „neživú“ prírodu – bane, ktoré stratili pre človeka účel, žijú vlastným životom. Z pohľadu hlbokého času sa totiž minerály a kamene ohýbajú, vrstvia a tečú ako láva. V opustených baniach preberajú pomaly kontrolu, vytvárajú vlastné systémy bez prítomnosti človeka a píšu svoje malé histórie Zeme.
Kto sú to teda títo aktéri hlbokých dejín Zeme? Na sólovej výstave All Those Things We Never Thought Would End Jaroslava Kyšu sa ako nemí rozprávači vtláčajú do našich úvah vír v starých jaskyniarskych čižmách, baňa v Dobšinej transformujúca sa na jaskyňu, zlatá platňa na kozmickej lodi Voyager či zábradlie s umelo vytvorenými usadeninami. Poeticky a súčasne sterilne sa stávajú vizuálnymi nástrojmi ako nanovo premyslieť náš vzťah k mimo-ľudským sféram, k planetárnej histórií mimo tradičnú antropocentrickú perspektívu. Snaha vidieť príbeh západnej modernity v širšej geologickej chronológii tematicky nadväzuje na predošlé výstavné výstupy Kyšu (I Was Keeping It All Safe for You, Zahorian & Van Espen, 2019; Order of Waves, Synagóga – Centrum súčasného umenia, 2021, Breathe Deeper, Should You Need to Come Back, VUNU gallery, 2022).
Erik Vilím
Jaroslav Kyša (*1981, Žilina) žije a tvorí v Bratislave. Študoval v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a v Ateliéri priestorových komunikácií + na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí na Katedre intermédií ako asistent. Absolvoval rezidencie v New Yorku (ISCP, Brooklyn Langer Residency), Lipsku (Halle 14) či Slovinsku (CELEIA). V roku 2011 sa stal laureátom Szpilman Award, v roku 2017 vyhral hlavnú cenu Nadácie NOVUM a dvakrát bol finalistom Ceny Oskára Čepana (2004, 2014). Jeho diela sú súčasťou súkromných zbierok, zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach a Považskej galérie v Žiline. Autor je zastupovaný Zahorian & Van Espen Gallery.
TRANSIT CELL SONG
Nobody was particularly surprised when microscopic plastic particles were recently discovered in human blood 1 . Since geologists classified a new type of stone – plastiglomerate (rock that contains natural sediments conjoined by molten plastic) – it was just a matter of time until we face an objective proof of direct engagement of this artificial material with our bodies. Nothing has changed from the phenomenological perspective – our bodies are still what they used to be, but the presence of the “unwelcomed guest” we created by ourselves that changes our cells in an unpredictable manner has disturbed us in our comfort zones. Well, for a while, at least. The plastiglomerate mentioned earlier has become a geological indicator of human presence in planetary history. Similarly, our bodies have become logbooks with entries describing our activities. We are changing the nature around us to our advantage in the same way as we are changing the nature within our bodies.
Our veins with microplastics drifting inside are not the only expression of the transforming concept of body. The modifications take place at many different levels including our genetics. These phenomena bring forward questions about what we generally think of “the nature within us”. The natural entwines with artificial products of our activities that become part of us. We are the daughters and sons of the nature and we have departed from the nature, even at physical level. The “natural element within us” has already been convoluted by the artificial agent that brings us and our bodies into a state of strange distinction. This particular hybrid or transitory identity is amply elaborated in the works of the Šimon Chovan’s solo exhibition titled Transit Cell Song. Exhausted nature gives off its last breath from behind a screen; monumental sculptures of plants with features of living organisms covered with earth, defending against the unknown or exploring themselves; screens with protruding cables delivering flourishing plant life to the surface; futuristic dresses from the collection Breath! (2018) evoking human circulatory system made by Eva Husárová from plastic tubes gnawed by mice – these are the works of art incorporating natural, artificial and technological agents whose roles constantly change and rearrange, thus creating new connections.
1 Damian Carrington: Microplastics found in human blood for first time. In: The Guardian, online: 24. 3. 2022
Erik Vilím
Šimon Chovan (*1994) is a designer and visual artist. His disruptive poetics connecting product design, pop-culture, technologies and natural materials is simultaneously deceptive and reflective. It is based on the stimulation of our emotional responses by intentional presentation and anthropomorphism of non-human world that is being evoked. Yet, Chovan does not forcefully equip the non-human agents with human features. He rather accentuates the mutual attributes. He is using the aesthetics of old technologies and science fiction as an aesthetic link by which he gets back to the techno-optimistic concepts and ingenuousness of the digital progress of the 1990s and the early 2000s. He awakens these visual references and confronts them with present times in which the fictional visions of future become strikingly real. Šimon Chovan graduated the Visual Communication Department of Academy of Fine Arts in Bratislava in 2019 with his diploma thesis titled Špekulatívna fikcia ako metóda (Speculative Fiction as a Method). He is currently preparing for his studies at Sandberg Institute.
Eva Husárová (*1992) is a designer extending into practical areas of fine arts. Her main focus is the design and material aspects of clothes. She sets off with traditional garments elaborated into futuristic material concepts. She graduated the Visual Communication Department of Academy of Fine Arts in Bratislava. She later continued in the Studio of Fashion Design. Her bachelor’s thesis (The Rape Collection, 2017) became a part of permanent exposition of the Moravian Gallery in Brno. Her approach to fashion design is specific due to the use of biomaterials by which she achieves recognizable and unique aesthetics. Her collections were presented at RESHAPE Barcelona (2019), ÚĽUV Design Studio (2020) and Bratislava Design Week (2021). She is currently developing new materials and updating poppy biomaterials from her diploma thesis collection Skeleton of Sensation in cooperation with Slovak Academy of Sciences.
TRANSIT CELL SONG
Keď boli pred krátkym časom objavené mikroskopické stopy plastu v ľudskej krvi1 nikoho to výrazne neprekvapilo. Odkedy geológovia pomenovali novú horninu – plastiglomerát, kameň, ktorý v sebe zahŕňa sedimenty prírodných materiálov prepojené roztaveným plastom – bolo len otázkou času, kedy budeme čeliť objektívnemu dôkazu o priamej intervencii tohto umelo vytvoreného materiálu do našich tiel. Z fenomenologického hľadiska sa nič nezmenilo – naše telá sú tým, čo predtým, no vedomie „nezvaného hosťa“, ktorého sme sami vytvorili a ktorý sa podieľa na nepredvídateľnej premene buniek, nás vytrháva z konformity...aspoň na chvíľu.
Tak ako sa spomínaný plastiglomerát stal geologickým záznamom prítomnosti ľudstva v planetárnej histórii, tak sa naše telá stávajú rovnakým miestom, v ktorom sú vpísané naše vlastné aktivity. Meníme prírodu okolo seba v náš prospech, ale s ňou aj prírodu, do ktorej sme vtelení.
Žily, ktorými prúdia sedimenty mikroplastov nie sú jediným obrazom meniacej sa koncepcie tela.
K modifikáciám dochádza na rôznych úrovniach nie len našej genetickej stavby. Tieto deje problematizujú to, čo všeobecne myslíme pod slovným spojením „príroda v nás“. Naturálne sa premiešava s artificiálnym, teda vytvoreným našou činnosťou a stávajúcim sa našou súčasťou. Sme dcérami a synmi prírody, ktoré/í sa od nej vzdialili, a to napokon aj na fyzickej úrovni. Toto „naturálne v nás“ je už previazané umelým aktérom, ktorý vnáša nás a naše telá do zvláštnej rozlíšiteľnosti...
Práve táto hybridná či prechodná identita je silnejšie „rozvetvená“ v dielach sólovej výstavy Šimona Chovana s názvom Transit Cell Song. Displej, spoza ktorého akoby dýchala z posledných síl vyčerpaná príroda; mohutné skulpturálne rastliny s vlastnosťami živých organizmov pokryté zeminou brániace sa pred niečím neznámym či skúmajúce samých seba; obrazovky, z ktorých na povrch vystupujú káble naplnené rozkvitajúcim rastlinným životom; futuristické šaty Evy Husárovej z kolekcie Breath! (2018), evokujúce ľudský obehový systém, vyrobené z plastových trubičiek nahlodaných myšami – to všetko sú príklady, v ktorých sa roly prírodných, umelých či technologických aktérov menia, preskupujú a vytvárajú tak nové prepojenia.
1 Damian Carrington: Microplastics found in human blood for first time. In: The Guardian, online:
24. 3. 2022
Šimon Chovan (*1994) je dizajnér a vizuálny umelec. Jeho disruptívna poetika – prepájajúca produktový dizajn, populárnu kultúru, technológiu a prírodné materiály – je zvádzajúca a súčasne reflexívna. Je postavená na stimulovaní našej emocionálnej responzie, a to zámerným inscenovaním a antropomorfizovaním mimoľudského sveta, ktorému prepožičiava hlas. Chovan však nevkladá non-humánnym aktérom násilne ľudské vlastnosti, ale zdôrazňuje tie, ktoré máme s nimi spoločné. Privlastnenie vizuality starých technológií či žánru sci-fi mu slúži ako „estetický mostík“, cez ktorý sa navracia k technoptimistickým predstavám a naivite digitálneho pokroku 90. rokov a prvej dekády nového milénia. Oživením týchto vizuálnych referencií ich konfrontuje so súčasnosťou, v ktorej sa fikčné vízie budúcnosti stávajú mrazivo reálnymi. Šimon Chovan ukončil svoje štúdium v roku 2019 magisterskou prácou s názvom Špekulatívna fikcia ako metóda na Katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aktuálne študuje na inštitúte Sandberg.
Eva Husárová (*1992) je dizajnérka s presahom do umeleckej praxe. Zameriava sa na dizajn a materiálové vyjadrenie odevu. Jej východiskovým bodom je tradičný odev, ktorý rozvíja do futuristických materiálových koncepcií. Vyštudovala odbor vizuálnej komunikácie na VŠVU. Neskôr pokračovala v ateliéri odevného dizajnu. Jej bakalárska práca (kolekcia The Rape, 2017) sa stala súčasťou trvalej expozície v Moravskej galérii v Brne. Jej autorský prístup v odevnej tvorbe je špecificky prácou s biomateriálmi, ktoré jej umožňujú dosiahnuť rozpoznateľnú a ojedinelú poetiku. Jej kolekcie boli prezentované v RESHAPE Barcelona (2019) Dizajn štúdiu ÚĽUV (2020) či na Bratislava Design Week (2021). V súčasnosti spolupracuje so Slovenskom akadémiou vied na vývoji nových materiálov a update makového biomáteriálu z magisterskej kolekcie Skeleton of sensation.
Hot in Here
nature and the gallery space
The attempt at a thinking which does not respect primary binary oppositions, such as, for example, natural/artificial, technological/organic, human/extrahuman, outer/inner, us/them or male/female, is nothing new; we find it already in the 1980s,[1] when it was generated against the background of techno-humanist ideas and the struggle to be first in the conquest of outer space. But before we can be aware of what this really means, it is necessary to go back in time and understand the broader circumstances which today are leading us towards a new view of things.
One of the examples in which one can plainly see the separateness of culture and nature is the concept, created by modernist thinking, of the white cube. Specifically, in the idea of a gallery space that is radically demarcated from external reality, via the absence of windows and the overall neutrality of its interior, which is stripped of traces of past, present or future. The flat walls seem to suggest that what is found between them does not have any direct relation to nature, apart from imitating it visually. The white cube creates an appearance of being a sacred place devoted to silent aesthetic contemplation. It is a place deprived of the signs of social reality and surrounding nature, which is characterised by timelessness.[2]
undermining and domination of the subject
Modernism, under the influence of 19th century aesthetic ideas, had its own reasons for defending the autonomy of cultural activities. It was following on from the classical division of nature and culture in the western tradition. Today, however, we find ourselves in an entirely different world, and the environmental consequences of the industrial revolution, which “drove the motor” of progress in the first half of the 20th century, and of our cherished idea of the dominance and infallibility of human rationality, are visible and palpable all around us.[3] Deprived of the vision of the gods, as modernist people we took to ourselves the conviction that nature is something passive, separated from us and dependent on the thinking subject, which is found at the centre of everything and has power to shape all things and transform them. Human, and hence also cultural, activity has had (and continues to have) a devastating impact, which is without precedent in the planet’s history. Through its own expansion, in forming conditions on the planet the human species has thus come next in line from the other natural elements that changed environmental conditions (meteorite, volcanoes, tectonic plates). This thinking – centred on humans as the privileged beings of this planet – have brought us to a breaking point, where our original idea of absolute control over nature is falling apart,[4] together with our capacity to anticipate possible scenarios for the future. All of this reveals to us the answer to the question: why is anthropocentrism “undermined”, right to its foundations, among philosophers at the present time?[5]
plants speak
Dualist thinking is peculiar to human beings. It is a kind of universal principle describing the being of things, the world, and ourselves within it. However, if we want to show a recognition of reality where the strict and firm binary oppositions (for example, human and non-human) are lost, we can go deeper into the past. In his text Beyond Nature and Culture Philippe Descola analyses animist, naturalist and totemic tendencies in archaic society, while attempting to illustrate how the categories of nature/culture or subjective/objective are wiped away. We may take animism as an example: in this belief plants, animals and other entities are endowed with subjectivity. They may thus share individual relationships between themselves and the human being; equally, they may have social characteristics and ethical rules; they may become part of rituals or mythological stories. That is to say, they are conceived of as part of a passive exteriority. Human and extra-human beings take a similar cultural view of their own daily lives, inasmuch as they share a similar kind of subjectivist status, but they have a different surrounding world (or object) – they discover it differently and use it differently, depending on their particular individual physical equipment. Animism, according to Descola, creates elementary categories enabling a social practice in which the dualities of natural/cultural or human/extra-human lose significance. It is interesting to add that, compared to modern western human-centred thinking, the comparable animist tendencies have a longer history.
bad trip
We may, however, offer an example from a past closer to ourselves (the 1960s/70s), where the application of basic binary oppositions is lost and logic ceases to be dominant. I have in mind a state under the influence of psychotropic drugs (“a bad trip”), when our brain is assaulted by an external substance that evokes specific cerebral resonances. Essentially, it is a reaction to a chemical substance where rationality is suppressed and the structure of the world may be newly ordered. Such a state is often described as a kind of fusion with the universe in one whole, as an awareness of mutual cosmological coexistence. It is defined by a disablement of the dominating ego – the “I”, as it were, is diffused in the multiplicity of things. What is interesting, though, is the relationship that is created here. “I” is assaulted by an external agent (the drug), which takes over control of the visual interpretation of the surrounding world (a vision or loss of perception of time and space).[6] The subject thus ceases to be the privileged arbiter of perception.
technology and nature
The theme of non-binarity, or loss of oppositions in thinking, is very broad. One of the further places where it can be illustrated is technology itself, which is recent decades has been experiencing a rapid acceleration of development. As an object of examination through the optics of the new materialism, it is seen and interpreted primarily in relation to the planet. We may take as an example our mobile apparatuses, which offer a broad spectrum of cultural and social activities, 24 hours daily. More precisely, we are referring to smartphones with Li-ion batteries, which are manufactured from cobalt. As we know, the second largest supplier on earth is the Democratic Republic of the Congo (DRC), and the extraction of this mineral has invidious environmental and social effects in that country. From this perspective, technology appears as something that is not autonomous, dematerialised, or separated from nature. The new materialism thus has the ambition to analyse technologies not reduced to what we as human beings think of them; digital apparatuses are personalised and become active agents which influence not just the course of nature but also, in a radical way, our everyday lives.[7] Jussi Parikka, media theoretician, frames this conjunction of cultural conquests and nature with the concept of “natureculture”, following on, of course, from Donna Haraway, the concept’s author. For this reason among others, Parikka remains one of the most inspiring theoretical authorities of the present time.[8]
All of these examples may inspire us in seeking other possible ways of thinking about and understanding nature and our place in it. The new materialism, queer theory, or the aforementioned animism: those are all simply different perspectives for looking at the (co)existence of human and extra-human beings. Needless to say, they are not perfect; they have their snares, and it is necessary to think them through critically in more depth and be watchful when applying them in practice.
artistic artefacts speak
All of our movements of thought have foundations in experience, emotions, or the senses, and therefore art claims a privileged place in philosophical imagination. For this reason, the event act iii: it’s getting hot in here has a kind of “strange” atmosphere, which provokes our sensual perception. Here we may lose ourselves (physically and in thought), but also find ourselves anew. Similarly to the above-mentioned examples of thinking, likewise the objects and works in the space of a nuclear bomb shelter may become stimuli of our imagination, causing it at least partly to break through the limits of the binary conception of the world. They are not something neutral; quite the contrary, they complement one another in significance, and indeed give enrichment independently of the artist’s control. They are occupying this specific space for a short time, and here they develop the work of removing strict conceptual oppositions with far greater understanding than this text.
Erik Vilím
1 Haraway, Donna: A Cyborg Manifesto, 1985
[2] O'Doherty, Brian: Inside the White Cube: The Ideology of the Gallery Space, 1986
[3] The biotechnologies are a contemporary expression of a standard set in this way.
[4] This idea was also notably shaken by the global pandemic, which today we are still facing.
[5]Lewis, Simon L. – Maslin, Mark A.: The Human Planet.How We Created the Anthropocene, 2018
[6] Timothy Morton, a proponent of object-orientated ontology, uses a similar parallel with psychotropic drugs, which causally influence our brain and stimulate the creation of fantasies. Cf. further: Morton, Timothy: Hyperobjects, 2013, pp. 63 - 64.
[7] Parikka, Jussi: The Geology of Media, 2015
[8] The field of contemporary “digital lands” is also analysed very intensively in the space of the nuclear bomb shelter, via the works in exhibition.
Hot in Here
dualita v rozpade
Non-binárnosť vo všeobecnosti predstavuje problém, presnejšie, problém pre naše myslenie, ktoré je modernej spoločnosti vlastné. Naše poznávacie schopnosti majú tendenciu triediť svet a fenomény v ňom do binárnych opozícií – prírodné/ umelé, technologické/organické, ľudské/mimoľudské, vonkajšie/vnútorné, my/oni či mužské/ ženské. Napriek tomu snaha o uvažovanie nerešpektujúce takéto duálne rozdelenia nie je ničím novým, nachádzame ho už v 80. rokoch 20. storočia, keď sa rodilo na pozadí technohumanistických predstav a boja o prvenstvo v dobytí vesmíru. Skôr než si však uvedomíme, čo to skutočne znamená, je potrebné sa vrátiť späť v čase a pochopiť širšie súvislosti, ktoré nás dnes vedú k novému pohľadu na svet okolo nás.
príroda a galerijný priestor
Jedným z príkladov, na ktorom je možné zreteľne vidieť oddelenosť dvoch základných opozícií, kultúry a prírody, je pod vplyvom modernizmu vytvorený koncept bielej kocky. Konkrétne, v predstave galerijného priestoru, ktorý je radikálne vymedzený od vonkajšej reality, a to absenciou okien či celkovou neutralitou jeho interiéru zbaveného stôp minulosti, prítomnosti či budúcnosti. Ploché biele steny akoby sugerovali, že to, čo sa medzi nimi nachádza, nemá žiadny priamy vzťah k prírode, okrem toho, že ju vizuálne napodobňuje (ako to bývalo v minulosti, najmä pri maliarskom médiu). Biela kocka vytvára zdanie, že ide skoro až o posvätné miesto venované tichej estetickej kontemplácii. Je to priestor zbavený znakov sociálnej reality a okolitej prírody, ktorý charakterizuje bezčasie a neutralita.[1]
podkopávanie a nadvláda subjektu
Moderna pod vplyvom estetických názorov 19. stor. mala svoje vlastné dôvody na obhajobu autonómnosti kultúrnych aktivít. Nadväzovala pritom na klasické rozdelenie prírody a kultúry v západnej tradícii. Dnes sa však nachádzame v úplne inom svete a environmentálne dôsledky priemyselnej revolúcie, ktorú v prvej polovici 20. stor. „poháňal motor“ pokroku a naša živená predstava nadvlády a neomylnosti ľudskej racionality, cítime a vidíme všade okolo nás. Zbavení dohľadu bohov sme si ako modernistickí ľudia adoptovali presvedčenie, podľa ktorého je príroda niečím pasívnym, oddeleným od nás a odkázaným na mysliaci subjekt, ktorý sa nachádza v centre všetkého a má moc ju formovať a pretvárať. Napriek neuveriteľnemu pokroku modernej vedy majú ľudské, a tým aj kultúrne činnosti devastačný dopad, ktorý dnes nemá v planetárnej histórii precedens. Ľudský druh svojou vlastnou expanziou nahradil iné prírodné živly, ktoré menili environmentálne podmienky (meteorit, sopky, tektonické vrstvy). Toto myslenie – centralizované na ľudí ako privilegované bytosti tejto planéty – nás priviedlo do zlomového bodu, v ktorom sa naša pôvodná predstava absolútnej kontroly nad prírodou rozpadá spolu s našou schopnosťou predvídať možné scenáre budúcnosti.[2] Čoraz častejšie sa stretávame s fenoménmi, ktoré presahujú nás a naše kognitívne rámce (vývoj AI, biotechnológie, vírusy, atď.). Tým sa nám ukazuje odpoveď na otázku, prečo je v súčasnosti zo strany filozofov a filozofiek antropocentrizmus (myslenie centralizované na človeka) „podkopávaný“ v jeho základoch.[3]
rastliny prehovárajú
Dualistické myslenie je nám jednoducho vlastné. Ide o akýsi univerzálny princíp popisujúci bytie vecí, sveta a nás v ňom. Ak však chceme ukázať poznávanie skutočnosti, v ktorom sa strácajú tieto striktné a pevné binárne opozície (napr. ľudské a neľudské, kultúrne a prírodné), môžeme ísť viac do minulosti. Philippe Descola vo svojom texte Beyond Nature and Culture analyzuje animistické, naturalistické, analogistické a totemické tendencie archaických spoločností, pričom sa snaží ilustrovať stieranie kategórií príroda/kultúra či subjektívne/objektívne. Ako príklad si môžeme rozviesť animizmus – rastliny, zvieratá a ďalšie entity sú v tejto viere obdarené subjektivitou – môžu tak zdieľať individuálne vzťahy medzi sebou a človekom, ale aj sociálne charakteristiky a etické pravidlá, môžu sa stať rovnocennou súčasťou rituálov či mytologických príbehov. Nie sú teda chápané ako súčasť pasívnej exteriority, niečoho mimo nás. Ľudské a mimo-ľudské bytosti zaujímajú rovnaký kultúrny pohľad na svoje vlastné každodenné životy, nakoľko zdieľajú rovnaký druh subjektívneho statusu, avšak okolitý svet (objekt) majú rozdielny – inak ho obývajú a inak ho používajú v závislosti od ich vlastnej individuálnej fyzickej výbavy. Zvieratá či rastliny nie sú tak v očiach archických ľudí vnímané ako podriadené, ale prislúcha im ich vlastná identita. Animizmus podľa neho vytvára elementárne kategórie umožňujúce sociálnu prax, v ktorej duality prírodné/kultúrne či ľudské a mimo-ľudské strácajú význam. Je zaujímavé dodať, že v porovnaní s moderným západným myslením (human-centred thinking) podobné animistické tendencie mali dlhšiu históriu.
bad trip
Myslenie, rozdeľujúce svet do jednoduchých opozitných kategórií, v ktorých je JA (subjekt) dominantným elementom oproti všetkému non-humánnemu, sa rozpadá aj pri zdanlivo jednoduchej aktivite, ktorú ako ľudstvo praktizujeme od nepamäti. Užívanie psychotropných látok bolo v minulosti súčasťou rituálov. V modernej spoločnosti bol tento zvyk sekularizovaný, zbavený nadpozemského významu. Pod vplyvom psychotropných látok (najmä v prípade tzv. bad tripu) je náš mozog napadnutý externou látkou vyvolávajúcou špecifické mozgové odozvy. V základe ide o chemickú reakciu, pri ktorej zažívame stav mimo naše bežné vnímanie – racionalita je potlačená a štruktúra sveta môže byť nanovo usporiadaná (z tohto dôvodu sú psychotropné látky súčasťou najmä prechodových rituálov). Takýto stav je často opisovaný ako akési zlúčenie s vesmírom v jeden celok, ako vedomie vzájomnej kozmologickej koexistencie. Jasné hranice kategórií či slov sa vytrácajú a rozlíšenie fantázie od reality či našich tiel od ich okolia sa stáva nemožným. Tento stav definuje vyradenie nadvlády ega – Ja akoby sa rozplývalo v množine vecí. Zaujímavý je však vzťah, ktorý sa tu vytvára – Ja je napadnuté externým činiteľom (drogou), ktorý preberá kontrolu nad vizuálnou interpretáciou okolitého sveta (vidiny či straty vnímania času a priestoru). Mysliaci subjekt tak prestáva byť privilegovaným arbitrom vnímania – všetky naše kognitívne operácie sú pod vplyvom konkrétnej látky v našom mozgu a strácajú svoju pôvodnú autonómnosť.[4]
technológia a príroda
Téma non-binarity či strácania opozícií v myslení je veľmi široká. Jedným z ďalších miest, kde je možné ju ilustrovať, je práve samotná technológia, ktorá v posledných desaťročiach zažíva rapídnu akceleráciu vývoja. Ako objekt skúmania cez optiku nového materializmu je videná a interpretovaná primárne v priamom vzťahu k prírode. Ako príklad si môžeme uviesť naše mobilné zariadenia ponúkajúce široké spektrum kultúrnych a sociálnych aktivít každú sekundu, 24 hodín denne. Presnejšie, narážame na smartphony s batériami Li-ion, ktoré sú vyrobené z kobaltu. Ako je známe, druhým najväčším dodávateľom na svete je Demokratická republika Kongo (DRC), pričom ťažba tejto suroviny tu má neblahé environmentálne dôsledky. Z tejto perspektívy sa digitálna technológia ako výsostne kultúrny fenomén nejaví už ako niečo autonómne, dematerializované a oddelené od prírody – nový materializmus má tak ambíciu analyzovať technológie neredukovane na to, čo si o nich my ako ľudské bytosti myslíme; digitálne zariadenia sú personalizované a stávajú sa aktívnymi činiteľmi, ktoré ovplyvňujú nie len chod prírody, ale radikálne aj naše každodenné životy. Jussi Parikka, teoretik médií, túto prepojenosť kultúrnych výdobytkov a prírody rámcuje práve pojmom „natureculture“, pričom, samozrejme, nadväzuje na jeho autorku, Donnu Haraway.[5]
Všetky tieto príklady nás môžu inšpirovať pri hľadaní ďalších možných ciest uvažovania o prírode a našom mieste v nej. Nový materializmus, queer teória či spomínaný animizmus – to všetko sú len rôzne optiky nahliadania na koexistenciu ľudských a mimoľudských bytostí. Samozrejme, tieto myšlienkové prúdy nie sú dokonalé, majú svoje skryté nástrahy, je potrebné ich hlbšie kriticky premyslieť a pri ich aplikácii do praxe musíme byť obozretní.
1 O‘Doherty, Brian: Inside the White Cube: The Ideology of the Gallery Space, 1986
2 Túto predstavu značne otriasla aj globálna pandémia, ktorej dnes stále čelíme.
3 Lewis, Simon L. – Maslin, Mark A.: The Human Planet. How We Created the Anthropocene, 2018
4 Timothy Morton, predstaviteľ objektovo orientovanej ontológie, používa podobnú paralelu pri psychotropných drogách, ktoré kauzálne ovplyvňujú náš mozog a podnecujú vytváranie fantázií. Viac: Morton, Timothy: Hyperobjects, 2013, s. 63 – 64.
5 Parikka, Jussi: The Geology of Media, 2015
Erik Vilím